Kaviareň v televíznej veži na Kamzíku

Pred istou dobou som pozval mládežnícku časť rodiny na kávu na Kamzík. Dopadlo to "nad" moje očakávania.

Ale pekne po poriadku. Sobotné ráno, počasie ako z rozprávky, tak sme sa vybrali na prechádzku na Kolibu. Po hodinke chodenia po lesoch okolo televíznej veže, lanovky na Železnú Studienku a zohyzdenej Expo Koliby som dostal nápad, žeby sme si mohli dať kávu v reštaurácií vo veži. V útulnom foyeri sme museli počkať na uvoľnenie miesta v reštaurácií. Na šťastie mala obsluha spodného baru dokonalý prehľad o voľnom mieste hore vo veži.

Tešil som sa na dobrú kávičku s krásnym výhľadom a atrakciou kolotoča pre mojich mimobratislavských príbuzných. S reštauráciou som mal vždy pozitívne skúsenosti. Nebál som sa tam pozvať ai zahraničnú obchodnú návštevu.

 Výťah nás doviezol na podlažie s reštauráciou. Usadili sme sa k stolu a v zápätí prišla servírka s jedálnymi lístkami. Prvý šok prišiel hneď po tom, ako som dotyčnú obsluhujúcu oboznámil, že jesť nebudeme, že chceme len kávu a nejaké nealko, maximálne si k tomu dáme zákusok. Sucho mi oznámila, že oni sú reštaurácia a nápoje podávajú len k jedlu. Cítil som sa, ako keby som sa vrátil o dvadsať rokov späť. Túto vetu som počul na posledy veľmi dávno.
Na šťastie nám servírka oznámila, že pod reštauráciou je kaviareň. To som nevedel. Tak sme sa zdvihli a presunuli o podlažie nižšie. Tu sa nám otvoril úplne iný svet. Odretý bar, rozkývané stoličky, smrad z kuchyne a nejaké indivíduum v teplákoch za barovým pultom.
Usadili sme sa k stolu s nádejou, že horšie sa nám už nemôže stať. Odpratali sme nečistoty z obrusu a pani v teplákoch k nám prišla bez ponukových lístkov s otázkou :“Čo si dáte?“
Poslal som ju pre spomínané ponukové lístky. Neochotne sa otočila a odišla. Lístky priniesla. Pre päť ľudí dva. Tak sme si poobednávali. Nejaké preso, nejaké pikolo, kopec nealka.
Teta začala robiť kávu. Nie, aby priniesla najprv nealko, nech sa máme s čím zabávať. Spravila všetkých päť káv a priniesla ich. Ďalší šok. Každá šálka bola iná. Ku môjmu pikolku mi priložila lyžicu, ktorou by sa malé dieťa v pohode najedlo polievky. Mne ostali na miešanie kávy asi dva milimetre medzi lyžicou a šálkou.
Nie som z kategórie fajnových, ale keď je takto veľa prešľapov na jenom mieste, chytám z toho depku.
Celé to teta zaklincovala ručne písaným paragónom, na ktorom sa hrdila suma cez 600 SKK. Nebolo by mi ľúto túto sumu zaplatiť, keby boli služby na tejto úrovni. Požiadal som ju o účet z registračnej pokladne. Už bola na mna poriadne napálená, ale vyšla po schodoch do reštaurácie, kde jej blok vygenerovali. Suma však bola rovnaká. Nemal som silu a chuť sa s touto pani hádať o úrovni a cene, tak som útratu zaplatil nechal si vydať, čo jej evidentne išlo veľmi ťažko, lebo mince mi hľadala v mincami preplnenej peňaženke temer minútu.
Pri odchode z veže nás milo pozdravil barman zo spodného baru, ktorý bol kvalitou na cenovej úrovni toho horného a zatváril sa veľmi počudovane, keď som ho odzdravil:“S Bohm!“
Ako donútiť ľudí, ktorí majú takýto poklad v prenájme, aby sa oňho starali tak, ako si to zaslúži? V mojom prípade stratili zákazníka.

Autor: Martin Struhár
Článok bol publikovaný zo súhlasom autora.
Článok prebraný z blog.sme.sk